Rozhodla som sa túto poviedku zaradiť do kategórie „Zakázané ovocie“ lebo svojím spôsobom, to čo sa v nej odohráva je zakázaným ovocím. Zakázaným ovocím pre blúdiace duše, ktoré sa snažia nájsť spriaznenú dušu.
Piatkový večer. Mohlo byť deväť hodín. Vonku snežilo, no napriek tomu v diaľke presvital mesačný svit. Veľké vločky a biele.. Prekrásne sa leskli.
Ležala v posteli. Oči mala zavreté. Myšlienky si usporiadali svoj typický žúr a a tak ich nechcela zbytočne rušiť vnemami, ktoré by mohla vnímať navôkol nej.
Myšlienky sa stále snažili dostať do zamknutej izby – nechce ich tam pustiť, vie, že by ju to bolelo..
Sú tam. Všade je tma. Obzerajú sa.. Hrá temná pomalá hudba, ktorá rozosieva beznádej.. Veselá nálada opadne – ostanú len prázdne pohľady..
V mysli sa začne opäť boj. Vynárajú sa na povrch skryté pocity – beznádej, samota, zúfalstvo..
„Prečo?“ pýta sa v duchu.
„Prečo nemôžem aj ja byť šťastná a milovaná? Kde sú všetci moji priatelia, ktorí ma vždy presviedčajú, že nimi naozaj sú.. Kde len sú?“ Odpoveď je však až príliš jasná – preč.
„Odišli, opustili ťa!“ hovorí tenký hlas, ktorý však postupne naberá intenzitu.
„Vidíš. Načo Ti to bolo? Prečo si vždy každému pomohla? Mala si ho ponechať svojmu osudu, tak ako oni teraz ponechali teba.“
„Nie to nie je pravda. Veď určite majú niečo dôležité.“
„Áno, majú.“ ozval sa zákerný hlas.
„Určite si vyšli do mesta. Spolu. Na teba kašlú. Teba nezavolajú..“
„To nie je pravda.“ zúfalo sa snaží protestovať.
„Neklam sama seba, vieš, že je to pravda.“ prišla v mihu odpoveď.
„NIÉÉÉÉ!!“ vykríkla.
„Kde boli vtedy, keď ťa opustil? Kde boli vtedy, keď si potrebovala ich pomoc? Nepočuli ťa, respektíve nechceli. Ale ty si ich slabé hlásky započula vždy. Vždy si stála pri nich. V dobrom aj v zlom.“
Z oka jej pomaly vykĺzla slza. Vzápätí za ňou vykĺzla druhá. Akoby len skúmali, či je vonku bezpečne. Či ich niekto neuvidí. Nikto tam nebol – nikto kto by ich zastavil. Čas plynul a slzy sa rinuli ďalej..
V mysli jej skrslo rozhodnutie: „Veď čo..“
Pomalým, takmer nadpozemským pohybom, odhrnula deku. Posadila sa. Hlas sa začal ozývať.
„Áno. Toto bude najľahšie riešenie.“
Povzbudená týmto vyhlásením vstala. Prešla chodbou do kúpeľne. Bola veľká. Všade boli ružové kachličky – optimistická farba. Farba lásky. Milovala ju. V rohu trónila veľká vaňa. Zapchala odtok zátkou. Otočila kohútikom – voda sa nedočkavo vyvalila a stekala do bielej nádoby, ktorá ju nadšene zachytávala. Zo skrinky vybrala sviečky – s vanilkovou arómou – ukľudňovala ju. Rozostavila ich – vyzeralo to ako nejaký oltár hodný bohyne. Do vane naliala trochu oleja, taktiež s vanilkovou vôňou.
Vaňa sa pomaly napĺňala. Mysľou jej z ničoho nič prebehla otázka. „Naozaj to chceš? Chceš im spôsobiť bolesť?“ No druhý hlas ju ihneď prerušil.
„Nikomu bolesť nespôsobíš. Je to lož. Kašľú na teba. Priznaj si to už konečne!“ vzdala sa.
Vyšla z kúpeľne a zašla do kuchyne. Otvorila skrinku – vybrala 2 poháre na šampanské. Zo špajze vybrala plechovku jahôd – do každého pohára dala 3. V chladničke sa chladil Hubert de Luxe – opatrne ho vytiahla.. S otvorením mala menší problém ale nakoniec ho hravo zvládla. Jahody sa konečne dočkali vytúženého, bublinkového kúpeľa. Položila poháre na tácku. Pozrela na ňu a po chvíli vybrala zo skrinky ďalší pohár – tento však už nenaplnila, len položila na tácku. Odniesla ju do kúpeľne a položila na okraj vane..
Voda už bola napustená. Oproti bolo okno. Zhasla svetlá – ostala stáť len v žiari sviečok. Vyzerala ako nadpozemská bytosť – anjel, ktorý zostúpil z nebies. Zhodila zo seba veci. Zo skrinky si vybrala uterák.
No hlas sa znovu ozval: „Na čo Ti, prosím ťa, bude?!“
Zastavila sa. „Vlastne mi ho netreba.“ povedala nahlas a vložila ho naspäť.
Podišla k oknu – otvorila ho do korán. Nahým telom jej prebehla triaška. Na prsia jej dopadli snehové vločky, ktoré sa okamžite rozpustili a vytvorili tak drobné potôčiky, ktoré jej stekali po tele. Nevnímala nič.
Nevšimla si ako pred bránou stojí postava, ktorá ju užasnuto sledovala. Dvihla ruku a rozpustila si vlasy. Jemné červené kadere sa jej rozsypali po pleciach. Zafúkal ostrý vietor – vlasy jej nezbedne začali poletovať okolo hlavy.
...
Pozeral do okna. Nebol si istý či vidí dobre. Okno bolo otvorené do korán. Stála tam neuveriteľne krásna žena.
„Vyzerá ako anjel.“ pomyslel si.
Bližšie sa pozrel. Práve si rozpustila vlasy – červené rúcho ju ovinulo. Myseľ mu zablúdila k jednej dievčine, ktorú spoznal pred rokmi. Bolo to dávno. Nevedel čo je s ňou, nevedel kam zmizla. Jedného dňa tu už nebola. Ostali po nej len spomienky.
„To nemôže byť ona.“ vravel si v duchu.
„Mám jej dať vedieť, že som tu?“
„Blázniš?“ ozval sa druhý hlas.
„Určite nie je sama. Určite tam niekoho má. Prečo inak by robila niečo také?“
„To je pravda.“ uznal. Oči mu zvlhli od sĺz - ale slza nespadla, na to bolo príliš chladno. Naposledy dvihol zrak ku oknu. Deva sa otočila a odstúpila od okna – ostal už len jej tieň.
V tom sa otočil a pomaly sa vzďaľoval.
...
Otočila sa a podišla k vani. Zdvihla nohu – prstami okúsila vodu. Bola horúca – presne podľa jej vkusu. Opatrne ju vložila do vane. Zachytila sa okraja. O chvíľu už voda objímala jej telo a láskala ho ako ruky mimoriadne pozorného milenca. Vzdychla si. Vdychovala tú omamnú vôňu vanilky. Napätie z nej opadlo. Natiahla ruku za pohárom – odpila si. Cítila ako jej bublinky prenikajú na jazyk ako sa kĺžu dolu hrdlom...
Dopila. Na dne pohára zostali jahody. Zrazu jej prišla na rozum jedna chvíľa s rodičmi : Bola vtedy mladšia ako teraz. Mala narodeniny a po prvýkrát ochutnala tento božský nápoj. Odvtedy si ho zamilovala.
Jedna jahoda, druhá, tretia.. Všetky zmizli akoby šmahom čarovného prútika.
Splnila tú príjemnú časť. Ostával už len koniec s mimoriadne dramatickým finále. Prázdny pohár položila na tácku a zobrala ten čistý. Položila si ho na vyvýšený okraj vane. Zavrela oči a roztiahla ruky. Nadýchla sa.
„Ešte stále to môžeš zastaviť. Môžeš prestať. Môžeš... ŽIŤ!“ ozval sa pud sebazáchovy. Energicky pokrútila hlavou.
Prudko k sebe prirazila obe zápästia. Necítila nič. Otvorila oči a pozrela na ruky. Opatrne ich roztvorila. Prenikla ňou pichľavá bolesť.
Črepy sa rozsypali vôkol nej. Niekoľko z nich spadlo do vody. Žily mala dotrhané – ostalo tam zopár drobnučkých čriepkov. Pripomínali jej jej vlastný život – roztrieštený na kusy, ktoré sa jej už nepodarí zlepiť.
Postupne začala vnímať aj krv, ktorá sa jej valila zo zápästí. Bol to zvláštny pocit. Fascinovane sledovala, ako z nej uniká život a ona sa ho nepokúsi zastaviť. Vlastne, nikto sa ho nepokúša zastaviť, všetci ho nechajú len tak.
Kedysi pri pohľade na krv odpadávala, ale teraz, teraz to zniesla. Oprela sa o opierku vo vani a ruky nechala skĺznuť do vane. Teplá voda ich pohladila. Začala ich zmyselne hladiť. Vydýchla – z úst jej vyšla studená para. Nechala totiž otvorené okno – možno to bola prosba o pomoc, možno poistka, keby jej to nevyšlo. Aj tak necítila chlad. Vnímala len jedinečnosť tejto chvíle. Myseľ sa jej zázračne začala vyprázdňovať. Starosti prúdili von spolu s jej krvou.
A vtedy dostala svoj posledný bozk v živote – bol neskutočne sladký. Veď akoby nie.. Bozkávala ju samotná Smrť. Ten bozk si bral všetko. Bol neskutočne sladký, vášnivý.
Cítila ako z nej uniká život. Jej telo sa pomaly zosúvalo pozdĺž vnútrajšku vane. Cítila sa neskutočne slabá, no zároveň šťastná. Myslela na všetky tie krásy čo ju čakajú niekde tam v diali..
Po lícach jej však tiekli slzy. Bolo jej ľúto, že to musela urobiť. No nenašla síl tomu zabrániť.. Jej „JA“ bolo už také rozožraté pochybnosťami, beznádejou, depresiou, že nebolo cesty späť.. Nenašiel sa nikto, kto by ju zachránil. Kto by počul jej volanie o pomoc.
Telo sa ďalej posúvalo – nad vodou jej trčala už len hlava – vlasy sa nádherne vznášali okolo nej na hladine. Voda bola tak prekrásne teplá. Mala nádhernú ružovú farbu, ktorá sa postupne čoraz viac temnela. Do vnútra vlietavali vločky, ktoré jej pristávali až vo vlasoch. Slastne zavrela oči.
Spomedzi jej úst uniklo posledné „Zbohom.“ a celá sa ponorila do nového sveta.
Už nepočula, ako na zem dopadol plný pohár, ktorý prichystala. No ktohovie, možno ho pri odchode zhodila sama.
...
Na pohrebe sa zišlo veľa ľudí. Boli tam všetci jej známi. Podaktorým stekali slzy. Každý rozmýšľal nad tým, čo sa stalo. Prečo to urobila? Veď navonok vždy pôsobila ako silná, sebavedomá a šťastná žena, ktorá vždy ochotne pomáhala kde mohla.
Nikto z nich si neuvedomoval, že to šťastie bola pretvárka. Bola to hra. Hra, ktorá ju však prestala baviť. A nenašiel sa nikto, kto by prenikol popod divadelnú masku..
Stál vzadu a vedel, že si bude navždy vyčítať, že vtedy nezazvonil a nezabránil tomuto nešťastiu...
Komentáre
ach bože
inak to bolo zaujímavé čítanie....
Dionea :)
Veru... ja sa pri písaní snažím vžiť do kože hlavných postáv.. i keď v tomto prípade je to skôr symbolické
A máš pravdu, nakoniec si človek uvedomí, že mu to za to nestojí..
ach jaj...
No,Huberta si dám až zajtra :)
Teide ;)
hm
amidala
Teide
Dobré...
Mongolec :)
Budem sa snažiť.. :)