Amidala

   „Dnes spím u Emity.“ Zahlásil.
   „Čože?“ Pýtala sa so smiechom a potácavým krokom sa snažila bez väčšej ujmy dostať na druhý koniec chodby, kde mal izbu ich ďalší spolužiak. „A na to si, prosím ťa pekne, ako prišiel?“ dodala.
   „Čo ako. Však a kde mám asi tak spať?“
   „Cha. Takže ty spíš dnes tu?“ Pýtal sa spolužiak.
   „Tak iste.“
   „A na čo vlastne ideme ku tebe?“ spýtala sa.
   „Však asi tam mám bundu, nie?“ zatiahol svojim východo-maďarským akcentom.
   „Jáj. A to Ti je na kerého oného teraz?“
   „A ráno pôjdem asi ako do školy? Ak si si ešte nevšimla, nebývame na Floride a teda práve u nás prebieha čas zvaný zima. “
   „Keď si taký vtipný, spi si tu, veď aj tu je voľno.“
   „Na to zabudni, Tomáš sa chce dnes aj vrátiť a ako ho poznám, isto nebude sám a silne pochybujem, že bude mať záujem o trojku.. Inak kedy sa ráno stretávame?“ spýtal sa spolužiak.
   „Tak však o pol desiatej. A pôjdeme 92, veď tá ide 10.58, nie?“ povedala.

      ...

   „Oki. Tak dobrú noc.“
   „Dobrú.“ Rozlúčili sa a vydali sa chodbou k jej izbe.
   Otvorila „hlavné“ dvere a odomkla jej izbu. Jej spolubývajúca tu ešte nebola. Poskladala deku, ktorou mala prikrytú posteľ – predsa len, dejiskom párty bola zas raz jej izba, takže bolo potrebné nejaké to prikrášlenie.
   Odhrnula periny. On si zatiaľ vyzliekal mikinu a prehodil ju spolu s bundou na stoličku – ktorú si automaticky privlastnil.
   „Nemáš tepláky?“ okríkol ju a popri tom si rozopínal rifle.
   „No, ja mám jedine tieto.“ A vytiahla zo skrine jedny čierne.. „A to ti je, prosím ťa pekne, načo?“
   „Však a v čom mám podľa teba spať? Nahý?“
   „A ja viem? Ale mám ešte čisté pyžamo, ak teda chceš, ale tak to si asi nedáš na seba.“ Navrhla a zároveň aj zhodnotila, keď mu vytiahla zo skrine na ukážku krikaľovo ružové pyžamové nohavice.
   „Tebe asi dočista hrabe, nie?“ po tejto vete už jednoducho nemohla a začala sa smiať pri skrini.
   „Však to bol len návrh.“ Bránila sa čoby stelesnená nevinnosť..
   „Iste. A ja som Mikuláš.“ Obrátila sa naspäť čelom ku skrini a vytiahla si pyžamové nohavice – tyrkysovo modré so somárikom.
   „Rada by som sa prezliekla..“
   „A bráni ti snáď niečo?“ okamžite odpovedal. Nedalo jej a obrátila sa – pravé obočie mierne vytiahnuté nahor. Stál v prostred izby v čiernych ponožkách, červených boxerkách a červeno-žltom drese jeho obľúbeného futbalistu.
   „Ha. Veľmi vtipné. Čo keby si sa išiel na chvíľku poprechádzať po kúpelni? Predsa len, na striptíz ešte nie som dostatočne opitá.“ Posledná veta však vyznela „mierne“ nepravdivo, pretože počas odpovede sa snažila dostať k posteli a aj keď to bol len kúsok, tak mierne zavrávorala.
   „Myslím, že naň už toho máš vypitého až moc.“
„Dobre, dobre! Veď už idem! Len mi potom zakrič, nie že tam budem stepovať do rána.“ Kapituloval, keď sa po ňom zahnala s narýchlo schyteným vankúšom.
   Rýchlo si vyzliekla menšestráky, ponožky a nakoniec nohavičky a rýchlo na seba natiahla spodok pyžama a teplé ponožky – predsa len, na intráku aj napriek zimnému obdobiu dokonale  ignorovali úpenlivé žiadosti premrznutých študentov o vykurovanie.
   „Môžeš!“ Zvolala. Teda, zvolala ako zvolala. Nebolo to príliš nahlas, pretože predsa len, boli tri hodiny ráno a na susedných bunkách sa spalo. Mladého pána však nikde, takže sa nakoniec zdvihla a pomaly sa presúvala do kúpelne.
   „Kde si?“ spýtala sa pološeptom. Dvere oproti nej, ktoré boli doteraz len privreté sa otvorili dokorán.
   „Som bol skontrolovať spolubývajúce či už spia.“ Vysvetľoval nevinne.
   „A takto si v poriadku??! Veď ma zajtra zahlušia, že si ich chodil budiť. Tam marš do izby a už ticho.“
   „Aj tak tam bola len jedna, tá už spala, a do ďalších dverí som sa nedostal. Tak čo.“
   „Žiadne tak čo, ticho a marš do postele!“
   „Ale Emi,.. Prestaň.“
   „Som povedala ticho, vedľa spia...“
   „Prestaň.“
   „Ancijáša tvojho, tam zalezieš ľahneš si a budeš ticho, som povedala! A neopováž sa mi zas povedať „prestaň“ lebo uvidíš.“
   „Však už idem.“ A presúval sa do izby. Pustila vodu a narýchlo si ešte umyla ruky a opláchla tvár. Do zvuku tečúcej vody sa však predsa len predralo jedno „prestaň“.

      ...

   „Zasvieť, prosím ťa, malú lampičku.“ Povedala, len čo vošla a zavrela dvere. Prešla k stolu.
   „Nevieš, kde mám telefón?“
   „A na čo ti teraz bude?“
   „To vieš, niekto musí nastaviť na zajtra, resp. na dnes, budík. Alebo sa nebodaj budíš podľa intuície? Tým by bola záhada tvojich „skorých“ príchodov na zástavku je vyriešená.“
   „Ale prestaň.“
   „Už zase?“
   „Ešte stále.“
   „Dobre, dosť bolo rozkoše. Ten telefón.“
   „Ja ho nemám, ja ho nemám, má ho číslo päť.“
   „Tak odkáž číslu päť, že ešte stále môže spať pred dverami.“
   „Tak isteže nie.“ A podal jej telefón.

      ...

   „Okey. Budík nastavený. Posuň sa, nemienim spať na zemi.“
   „Máš tam pekný koberček.“ Ozvalo sa.
   „Neštvi ma. Aj keď pravdu povediac som už taká uťahaná, že by som zaspala kdekoľvek.“ A zívla.
   „Ja pri stene spať nebudem.“ Odvrkol ako malé dieťa, no napriek tomu sa posunul a spravil jej miesto.
   Ľahla si na chrbát a pritiahla si paplón – malý vankúšik už, na nešťastie, mal svojho majiteľa. Natiahol ruku a zhasol svetlo. Zahalila ich tma.
   „Daj mi paplón. Máš tu zimu.“
   „Však si zober.“ No, vzápätí hneď dodala: „Ale nie všetok. Ja chcem tiež.“
   „Prestaň.“
   „Nehovor mi prestaň a navaľ paplón. To by tak bolo, aby si ty mal všetko a ja som tu mrzla.“
   „Tak si ľahni o kilometer ďalej a potom pyskuj. Veď sa posuň sem.“ A natiahol k nej ruku. Posunula sa bližšie a otočila sa k nemu čelom a zavrela oči. Paplón ich dostatočne kryl oboch.

      ...

   „Prečo si na noc nerozpustíš vlasy, hmm?“ spýtal sa po dlhšej dobe. Otvorila oči.
   „Neviem. Jednoducho, neviem spať s rozpustenými.“ Povedala, aj keď napriek tomu začala rozmýšľať o tom, že to spraví. Dva vrkoče boli predsa len trochu nepohodlné. Prešiel jej rukou po vlasoch.
   „S rozpustenými si krajšia.“ Zašepkal.
   Zostalo ticho, ktoré prerušoval iba ich dych. Aj napriek tme si hľadeli do očí, ktoré viac menej intuitívne vytušili.
   „Ale mne sa ešte nechce spať.“ Jeho slová sa predrali tichom.
   „Ale mne sa chce, tak tíško.“
   „Ja sa chcem rozprávať.“
   „A o čom?“
   „Neviem. Proste mám chuť rozprávať.“
   „Tak hovor, budem počúvať, len ti neručím, že pri tom nezaspím.“
   „Dobre, len...“ nestihol to dokončiť, pretože sa s buchotom rozrazili dvere a dnu s rachotom vpadla jej spolubývajúca.
   Vystrelil do sedu, načož ho okamžite stiahla dolu a inštinktívne mu priložila ruku na ústa, pretože už sa chystal niečo múdreho povedať.
   „Ty ešte nespíš, Emi?“ pýtala sa ešte vo dverách.
   „Zatiaľ nie. Inak neviem, či si postrehla, ale bude tu spať jeden môj spolužiak, dúfam, že ti to neprekáža. Ak áno, tak ho vyhodím pred dvere, neboj.“ Oznamovala.
   „No, tak na to zabudni, že pôjdem pred dvere, tam si choď sama.“ Ozvalo sa fufňavým hlasom – ešte stále mu totižto blokovala ústa rukou. Rýchlo ju odtiahla.

      ...

   Zavrela oči. Po chvíli na chrbte opäť pocítila ruku, ktorá jej nenápadne hladila kríže. Po chvíli sa k nej nenápadne pridala aj druhá ruka, ktorá doteraz trónila na jej ramene - pomaly sa posúvala po vlasoch a zľahka jej ich uhládzala. Vtom prestal. Pootvorila oči.
   „Ešte.“ zašepkala a znovu ich privrela. Trochu sa posunul a vyplnil tak miesto, ktoré ich delilo od seba. Vytiahla ruku, ktorú mala medzi nimi zakliesnenú a objala ho. Dotyky na jej chrbte pokračovali.
   Hruď sa jej postupom začala zdvíhať a klesať v pravidelných intervaloch – nachádzala sa niekde na pomyslenej hranici medzi bdením a snením. Iba ústa mala roztiahnuté v miernom úsmeve, cez ktorý sa občas predralo niečo, čo by sa v červenej knižnici dalo charakterizovať ako vzdych.
   „Vieš, že si ako malé mačiatko?“ kdesi v podvedomí jej zarezonovala otázka.
   „Mm..“
   „Si také malé, prítulné mačiatko.. Moje..“ Dnes mám skutočne nejaké divné sny, pomyslela si.
   „Tvoje?“ Žeby predsa len ešte nie sen – s námahou otvorila oči a snažila sa zaostriť. Keď si jej oči privykli na tmu, posunula si hlavu trochu vyššie a hľadela do miest, kde očakávala tie jeho.
   „Prečo sa pýtaš?“
   „Myslela som, že.. Ale nič.. Niečo sa mi asi zazdalo..“ Zahmýrila sa..
   „Možno sa ti nič nezdalo..“
   „Možno je lepšie, že si to myslím..“
   „Možno nie..“
   „Pšt. Ráno vstávame.. Nechajme to tak.. Možno to tak bude lepšie..
   Objatie zosilnelo.. pery sa posledný krát stretli.

   Bolo to tak lepšie..  Aj keď občas, občas, ich zradili spomienky na „možno“