Amidala

 

 

   Začali sme sa, ak sa to tak dá povedať stretávať. Po tom osudnom, bola asi mesačná pauza. Jednoducho nám to nevychádzalo, buď mal niečo on alebo ja.. Vtedy som to ešte tak nebrala, veď to sa stáva, každý má svoje povinnosti. Stretli sme sa asi 3 krát do Vianoc. Keď to tak počítam, tak to bolo s prestávkou tak 2-3 týždne. Neviem, ale na tieto naše schôdzky som sa tešila. Pamätám sa, že som vždy cítila tie povestné „motýliky“, ktoré ma šteklili vnútri. Bolo to pekné obdobie. Keď sme boli spolu cítila som sa super, myslím, že On tiež, jednoducho videla som mu to v očiach. Postupne sme sa spoznávali. Rozprávali sme sa o všeličom, o škole, kamarátoch, filmoch, knihách,... Na to aký bol čas bolo vonku ešte relatívne teplo, sedávali sme na lavičkách pri fontáne, svietilo slnko (a hnusné holuby cvičili bojové nálety).

 

   Možno som sentimentálna, ale svet sa mi zdal krajší.. Pomaly som rozmýšľala nad tým, že by to mohlo niekam viesť. Síce sme sa tejto téme vyhýbali, ale predsa len, nedala mi pokoja.

 

   Ale aj tak tu bola jedna vec, ktorá ma rozčuľovala – jednoducho občas sa stalo, že ma prosto ignoroval. Dohodli sme sa, že sa ozve a nič.. Mal zavolať a nič... Trápilo ma to, ale skutočne som to nejak zvlášť neriešila.

 

   Až prišli Vianoce. Štedrý deň. Silvester. Nový rok. Nič. Celkom rada posielam na Vianoce SMS, aj keď musím sa priznať, tento rok som sa uchýlila k mailom. Poslala som ju aj jemu – nereagoval. Neprišla mu? Veď predsa len, aj moji známi a priatelia vraveli, že im skvelý operátor jednoducho strhol kredit za nič (samozrejme, týždeň po prišlo aj ospravedlnenie a vrátenie kešov – ale to už bolo neskoro). Prešiel určitý čas – konkrétne celý január.

   Február. Tento deň si pamätám bolo 5. februára. Prečo si tento deň pamätám? Pretože som sa práve učila moju reč na obhajobu Stredoškolskej odbornej činnosti. Z našej triedy tam išlo pomerne dosť ľudí.. a ja, priznám sa, keď je nejaká súťaž tak chcem vyhrať. Áno – chcela som vyhrať. Priznám sa. Ale o to teraz nejde. Bol už večer. Stále dookola som si to opakovala, už som mala pocit, že sa z toho scvoknem. Keď tu zrazu dostala som nejaké deja vu a schytila som telefón.

 

   Ani neviem ako zrazu som sa naštvala. Ako sa to vlastne ku mne správa? Čo som nejaká handra alebo čo? Šak keď má do ... problém, tak nech mi to rovno povie! Nuž som mu pekne krásne napísala, čo si myslím o tom, že jednoducho už sme sa „spoznali“ nech sa rozhodne. Neuznávam, keď sa takéto veci riešia cez telefón, ale jednoducho s ním sa stretnúť, to bolo niečo ako dohodnúť si audienciu u pápeža...

 

  Aj mi odpísal: „Nemam ta na haku. No viditelne nie som panom svojho rozvrhu. A neuraz sa neviem ci by sme sa nemohly preorientovat zo „vztahu“ na kamaratstvo.“ – tak prosím pekne, toto mu trvalo skoro pol hodiny.

 

   Neveriacky som zízala rozčúlená na display.. Aký vzťah? My máme nejaký vzťah? Že o tom nič neviem.. A kamarátstvo? Kto hovorí o kamarátstve? Ja chcem viac.. To som mu pekne aj napísala.. Samozrejme, som nezabudla pridať aj „lichôtku“ o tom aký je, keď to nevie v tej svojej kotrbe pochopiť.

 

   A čo na to moje vnútro? No, myslím, že keby mohlo tak ma nakope tak, že si týždeň nesadnem.. Načo si mu ty koza blbá písala? Veď si vedela, že to dopadne takto...

 

   Moje myšlienky prerušila SMS: „Neviem čo mam na to povedat. Nechcel som aby sa to takto skoncilo. Ja sa ako debil aj teraz citim.“

 

   Mmm.. zase výrečné.. Ja ho asi prihluším.. On nie je normálny.. hovorím si v duchu.. Už si nepamätám, čo som mu na to napísala.. možno niečo v tom zmysle, že ani ja som to tak nechcela, ale čo už.. Na to mi prišla stručná odpoveď: „Musím s tebou hovoriť. Zajtra.“

 

   Ďalej si náš dialóg nepamätám, viem len, že moja psychika bola úplne v prdeli... a to som mala zajtra podať špičkový výkon na obhajobe.. Ale ako? Ako to mám dosiahnuť? Na to treba pokoj, sústredenie... a mne bolo  do plaču.. Z čoho? Neviem, ale pravdepodobne z toho, že som čakala, že to dopadne inak...

 

  Len taká poznámočka na okraj – o svojej skúsenosti zo SOČ Vám porozprávam niekedy inokedy...

 

 

   Asi za týždeň v pondelok sme sa stretli.. Šli sme do mojej obľúbenej kaviarne.. Dali sme si alžírsku kávu – ktorú mimochodom zbožňujem... Sedeli sme oproti sebe – xi, romantika ako vyšitá – veď bolo deň pred Valentínom, všade srdiečka a tak.. no proste k môjmu stavu mysle, ako sa to v súčasnosti hovorí, to jednoducho nepasovalo.. Ale to neva. Prejdime priamo k veci.

 

   Nerobila som žiadne okolky a šla priamo k veci, vzhľadom na to, že som absolútne nemala náladu na nejaké milé zdvorilostné rečičky.. (veď ani počas cesty som mu toho veľa nepovedala a to sa viem pekne rozkecať)

 

   Tak čo teda? Pýtam sa. Odpovie tak isto.. Des.. Už ma chytajú čerti... a takto nejako sme sa dohadovali až som sa spýtala na rovinu : Ako je to teda s nami? Samozrejme, pred tým som sa snažila od neho získať nejaké informácie ohľadom toho aký máme spolu vlastne „vzťah“ a čo si predstavuje pod pojmom kamarátstvo... samozrejme okrem úsmevu a mierneho očervenenia som od neho nedostala žiadnu odpoveď, pokiaľ nerátam „Noo.. Vieš...“. V duchu som sa už zmierovala s tým, že od neho sa nedozviem, čo vlastne chce. Ale keď to nevie on sám, tak ako to mám dočerta vedieť ja? Nakoniec sme sa o tom ešte chvíľu zhovárali, ale detaily si nepamätám. V mysli mi ostala akurát jedna jeho pamätná veta: „Ja ťa musím lepšie spoznať...“ Keď som to počula, skoro som schytala infarkt. Tak on chce lepšie spoznávať? Anciáša, šak vie toho dosť a povedala by som až moc.. No nech. Nebudem to riešiť. Povedala som mu, že keď príde na to, čo chce nech sa ozve, pretože ja sa už viac k tejto téme nevrátim (ale momentálne mám hroznú chuť to urobiť znovu...)Nakoniec sme ešte kecali tak o všeličom.. Mala som z toho pocit, že zrazu je všetko OK. Odchádzali sme spolu a rozlúčili sa s tým, že sa ozveme...

 

   TO BE CONTINUE