Amidala

 

   Všetko sa začalo plánovať v utorok večer... Predsa len v stredu hneď prvá hodina bola ekonomika a tá trúbka mala skúšať ďalšiu maturitnú tému... Niežeby som sa to neučila (vedela som asi ¼), ale predsa len, ¾ mojich spolužiakov nešli do školy a bola by vysoká pravdepodobnosť, že by ma vytiahla.. Nápad blicnúť si mi vnukol môj najlepší kamarát (keďže na ekonomiku sa nechystal ani on).. Všetky detaily sme dohodli ešte ten večer na internete.. Moc sa mi do toho síce nexcelo, ale ráno keď som vstala som vedela, že to musím urobiť.

   Sedela som s tatom v aute a zisťovala som, kde sa s mojím naj stretneme. Plán bol jasný o 8.00 v kaviarni na námestí. Bolo za desať osem, keď ma tato vysadil pred školou... Tie dva metre od auta ku dverám som prechádzala tak pomaly, že by ma predbehol asi aj slimák, ktorý by sa  počas cesty zastavil na odpočívadle. Bola hustá premávka a tatovi sa preto nedalo zaradiť sa – zakývali sme si.. Nuž a vošla som dnu.. Čakala som na vrátnici, kým neodíde. (modlila som sa aby ma nenačapala nejaká profka)... Zvoní... Hodím posledný pohľad na chodbu, otváram dvere a je to! Som vonku... Otočím sa za mnou mi kýva jeden spolužiak – odkývam a idem preč. Oproti mi ide ďalšia spolužiačka – pokecáme (má prezvoniť keby ta trubka neskúšala). Oveľa odhodlanejšie prejdem na druhú stranu.. V tom sa ozve písknutie. Pozriem sa na druhú stranu cesty a môj naj mi dá znamenie aby som ho počkala.

   Kráčame spolu. Do kaviarne je to asi 5 minút... Medzi tým zatiaľ vyratúvame, koľko ľudí bude asi chýbať. Veď kto by sa tam trepal?

Už sme tu. V podniku zatiaľ nad počtom zákazníkov (my dvaja) vyhrávajú na celej čiare čašníci (minimálne piati).. Sadáme si až na koniec k stolu pri akváriu – xi, tým rybičkám sa ale žije...

   Príde čašník, dáme si kávu... Pohodlne sa oprieme – prišli ďalší ľudia ( 2 ženy), čašníci stále vyhrávajú...

   Pomaly chlípem kávu. Ešte mu pomáham uložiť nejaké veci, ktoré sme dnes mali doniesť. Popri tom len tak, zo žartu, vymýšľame vhodné a hlavne originálne ospravedlnenky. Veď predsa len – zmeškala som autobus by znelo blbo, keď autobusom nechodím...

   Je pol deviatej. Zaplatíme a odchádzame... Cestou do školy sme stretli aspoň 2 hliadky (mestských policajtov, samozrejme). Pri vchode do školy je čulý ruch – ale nevidno nikoho známeho. Smejeme sa.

   „Veď počkaj, nakoniec sme chýbali len my...“

   Vrátnička bola zamestnaná zase raz niečím iným, takže sme prešli v pohode.

   „Ideme do triedy, alebo pôjdeme rovno tam, kde máme hodinu?“ spýtal sa.

   „Poďme do triedy, nech nás triedna vidí, že sme prišli v polovici hodiny..“ Vystúpime na posledný schod, samozrejme s úsmevom, ako nám to super prešlo. A pred nami, kde sa vzala, tu sa vzala, stojí profka z ekonomiky. Rýchlo zamrmleme pozdrav a sme preč. Prídeme do triedy - je tam asi polovica ľudí. No vo dverách sa dlho nečudujeme, lebo za nami prichádzajú ďalšie skupinky zblúdilých študentov, ktorým ako na potvoru práve dnes meškal autobus, nezvonil budík,...