Amidala

   Opäť zvonilo na hodinu. Tento krát to však bol jej obľúbený predmet – dejepis. Milovala ho už od základnej školy... Tu na strednej, tomu nebolo inak.

   Niežeby sa na hodiny nejak zvlášť pripravovala, ale proste jej to išlo. Ešte dnes spomína na 1. hodinu. Zazvonilo a všetci sedeli ticho na miestach. Mal prísť on – profesor. Po škole o ňom kolovalo veľa historiek – aký je hrozný, prísny,... A samozrejme aj tá najzaujímavejšia – najsexi profák na škole. Všetci boli naňho zvedaví. Dočkala sa a nesklamala sa. Vstúpil – vzbudzoval rešpekt, ale súčasne vytváral neskutočnú atmosféru.

   Takto to išlo celý rok. Postupne bola najlepšia v ročníku – všetko vedela, každému všetko vedela vysvetliť, jednotky plynuli... A on? Profesionál za každú cenu.. Zdalo sa jej, že tak povediac flirtuje s každou okrem nej – ona bola tá čo vždy všetko vedela...

   Vždy keď niečo vysvetľoval, akoby náhodou o seba zavadili pohľadom.. Nie, to nemôže byť pravda, vravela si... Určite si to len namýšľam. Veď je starší, má milenku.

   Až raz... Celá trieda už dlhšie vedela, že na polroku odchádza a tak mu plánovali rozlúčku. Priniesli gitaru, on mal v notebooku nejaké noty, hral celú hodinu.. Sedela v štvrtej lavici, tak ako všetci dookola, aj ona si to celé nahrávala... Bože, skutočne odchádza? Nemohla tomu uveriť. Pomedzi tieto úvahy sa jemne a nevtieravo predieral jeho hlas spievajúci nejakú smiešnu ruskú pesničku... Zazvonilo... A je koniec, pomyslela si. Začal si spratávať PC a všetci sa lúčili (samozrejme ako starí priatelia)...

„Potrebujem s tým pomôcť,“ ozval sa na konci.

„Ty,“ a mávol jej smerom, „prosím ťa pomôž mi s tým“.

   Kabinet mal na tom istom poschodí hneď vedľa jej triedy.. Zobrala nejaké papiere zo stola a nasledovala ho. Otvoril dvere, počkal kým vojde a zavrel. Nikto tam nebol – a to bola prvá hodina. Otvoril ďalšie presklenné, ktoré videli k jeho miestu položil si veci a zobral od nej papiere ktoré tiež položil na stôl.. Zostalo ticho... Klopila oči na zem, neschopná slova. Nakoniec si odkašľala a pozrela naňho.. Oči mu blčali – nebolo treba slov.  Prudko si ju pritiahol – pery sa im spojili vo vášnivom bozku.

   To nie je možné – vravela si. Ja snívam. Jeho ruky zatiaľ skúmali jej telo ukryté pod záhybmi trička. Opieral ju o stenu. Bozkával jej krk – hladila mu vlasy... Vyhrnul jej čiernu kordovú sukňu – prudko sa nadýchla. Osmelila sa. Stiahla mu sveter, rozopla košeľu... Bolo počuť zvuk trhajúcich sa siloniek... Nohavice padli k zemi. Cítila ako ju hladil rukou, ticho začala stonať... Konečne do nej prenikol – z hrdla mu unikol vzdych... Začal sa pohybovať... Chrbtom narážala do steny, no nevnímala to. Cítila len jeho pery na svojom krku, jeho ruky na svojom tele a jeho úd celkom v sebe... Dospeli k vrcholu... Pobozkal ju na ústa. Pomohol jej s obliekaním a zároveň upravoval aj seba...

„Ďakujem,“ povedal jej a pobozkal ju na rozlúčku..

   V tom sa otvorili dvere a dnu prišiel jeho kolega. Nič si nevšimol... Pozdravila ho, naposledy si vymenili pohľady a odišla. Spolužiaci si nič nevšimli, akurát sa pre niečo hádali...

   ... Bolo to jej najlepších a zároveň aj najdlhších 10 minút v jej doterajšom živote..