Na úvod si trošku opíšeme, z čoho som to vlastne maturovala, aby nevznikli prípadné nedorozumenia..
Takže, jednalo sa o súvislý príklad z účtovníctva, ktorý tvorili účtovné prípady, rôzne doklady, a samozrejme úlohy, ktoré treba vypracovať. Hlavnou úlohou bolo celé to zaúčtovať do softvéru (Omega – ej, ako ju ja neznášam..), povytláčať nejaké tie doklady a vypočítať mzdy..
No, na prvý pohľad to znie zaujímavo.. Ja mám celkom rada takéto veci s dokladmi a podobne.. Xi, keď som ešte bola little girl, tak som sa hrávala s PPD a VPD.. Aby som však nezdržovala.. Príklad tvorilo asi tak 17 strán, na ktorých spracovanie sme mali 5 hodín (našťastie 60 minútových)
Dosť bolo podrobností o obsahu 1. „riadnej“ maturitnej skúšky, ktorej výsledok sa priamo zapisuje na maturitné vysvedčenie, prejdem priamo k podstate, teda, samotnému makaniu..
Do školy sme sa mali dostaviť všetci do nohy o 7.30, aby sme všetko stihli a mohli čím skôr prášiť domov, ako sa vyjadrila naša pani profesorka, ktorá sa nás snažila naučiť základy z ovládania Omegy.
V našej triede je 33 duší. Delíme sa podľa jazykov na dve skupiny – teda podľa mňa fungujeme skôr ako 2 rôzne triedy, ktoré sa pár krát do týždňa stretnú.. Takže jedna skupina mala byť v odbornej učebni, tam sme mávali aj hodiny. A druhá v „infoveku“. Keďže nás rozdelili do týchto učební podľa abecedy, hneď nastal 1. kameň úrazu..
Za jedným PC sedeli hneď 2 duše.. ej kua.. Bolo očakávaných niekoľko súbojov na život a na smrť.. Bojoví stratégovia, a zároveň hlavní súperi, sa snažili premyslieť si taktiku do posledného detailu.. Intrigovalo sa, spriadalo sa.. No radosť počúvať jednu aj druhú stranu..
Nastal deň D. Samozrejme, nastúpená v škole som bola už o 7.00, keby náhodou, že to niekomu zapere v bedni a chcel by si vyskúšať „môj“ PC.. Bicepsy a tricepsy som mala dokonale precvičené, a bola som pripravená brániť svoje „teritórium“ zubami-nechtami.
Dlhá chodba na najvyššom poschodí (2.) vedľajšej budovy – učebne, každá na jednom konci, v strede veľká „obývačka“. My, teda potenciálni maturanti, sme sa už zgrupovali každý pri svojej učebni.
Prišla som - vytešená, nervózna, vzrušená, jednoducho ako JA. Tieto pocity mnou lomcovali aj počas nasledujúcej odbornej previerky, ale nie až v takom rozsahu ako práve vtedy.
Zložila som sa ku spolužiačkam – tie už veselo „stanovali“ pred dverami do onej učebne.. Pod chvíľou kde tu preletela ako blesk z jasného neba, či rýchly šíp profesorka s hrčou papierov a potešujúcou správou typu: „Ono to stále nefunguje. Ono sa to nedá nahodiť. Nemáme toto. Nemáme hento.“
To sa, koniec koncov, dalo čakať. Veď počas našej prípravy na tento vzácny okamih sa nám na každej trojhodinovke niečo dodrbalo a to kvalitne – myši, klávesnice, počítače, programy, a tlačiarne (teda, zázrak bol, keď tie vôbec fungovali).
Ručičky na hodinkách nebezpečne postupovali vpred. Postupne prichádzali ďalší, maturity chtiví, spolužiaci. S kamarátom sme si dávali tzv. „posledné rady“ pred súbojom našich vedomostí a profesorkiných zadaní a ešte sme sa snažili prekonzultovať drobné nejasnosti. Okrem iného som mu pre šťastie priniesla zopár ťahákov – teda boli to len vety, ktoré sa dajú použiť pri písaní listov (máme na škole taký haluz predmet – administratíva a korešpondencia – v podstate je to však klepanie na stroji a písanie nejakých tých listov). Bol potešený, a z neskoršieho rozprávania viem, že sa skutočne hodili a nie len jemu a mne..
Konečne nás pustili k PC. Všetko už bolo zapnuté, programy naštartované, účtovná osnova a kalendár rozdané... Vypočuli sme si tie úvodné rečičky typu: „Čo môžeme a čo nemôžeme.“, „Ako to máme robiť“ ..
Odbilo osem hodín a na stôl mi padlo zadanie. Profesorka nás „odštartovala“ typickou vetou: „Môžete začať pracovať. Máte čas do 13.00.“.
Všetci, včetne mňa, sme sa nedočkavo vrhli na hŕbu papierov spojenú spinkami. Profesorka nás na začiatku upozornila, aby sme so zadaním narábali opatrne, pretože by sa nám to mohlo celé rozpadnúť.. No, určite si väčšina vie domyslieť, čo sa stalo. Po nejakej hodinke, spinky prestali odolávať neutíchajúcemu tlaku študentských prstov a postupne sa jedena za druhou vzdávali.
Ako to prebiehalo? Povedala by som, že celkovo to bola pre väčšinu z nás tzv. teamová práca. Je síce pravda, že tú prvú hodinku, dve sa každý snažil robiť sám, ale potom, keď sme prišli na to, že dozor vlastne až tak nerieši naše odborné konzultácie, prepukol ruch.. Najprv tichý šum, no niekedy po dvanástej sa naša učebňa zmenila na arabské trhovisko. Ale to už predbieham.
Boli 2 verzie príkladu, takže rovnaké skupiny sme mali tí, čo sme sedeli do kríža. Ja som mala prehľad o oboch skupinách, pretože spolužiačka sediaca za mnou všetko konzultovala s tou oproti mne – takže sa nemohlo stať, že by mi niečo uniklo, aj keď v podstate mi to bolo na veľké kulové...
Príklad sa mi zdal celkovo jednoduchý, až na drobné chyby a preklepy v zadaní, ktoré si pani profesorka zrejme nevšimla, keď príklad tvorila. Nevadí, odkonzultovali sme ich.. A bolo po probléme.. A navyše, nebolo to nič nového, pretože počas roka sa v cvičných zadaniach objavilo nespočetné množstvo mätúcich faktov.
Mohlo byť tak 11.00 stredoeurópskeho času, keď som neoficiálne skončila so spracúvaním príkladu a zaúčtovávaním prípadov do softvéru. Ešte mi zostávalo povytláčať potrebné doklady podľa zadania, a napísať list na ADK – čož bola žiadosť o zamestnanie, teda v celku jednoduchá záležitosť..
Minimalizujem si Omegu na ploche, Olymp takisto a poď ho otvoriť si Word, aby bolo kde napísať ten list.. Kukám do monitoru, of course, nikde ani stopa po Worde, akurát jeden wordovský dokument – ten mi bol však na nič, pretože to bol vzor na podnikový list a tým pádom pre moju žiadosť absolútne nepoužiteľný.
„Nuž, čo.“ Povedala som si. Kliknem na „Štart“, Programy a skúmavým pohľadom blúdim po neveľkom stĺpčeku, ktorý mi vyhodilo.. Ako tak do toho čumím, začína sa ma zmocňovať čudná úzkosť – Wordu nikde. „A do prdele!“ Hovorím si.
„Kýho Boha teraz??“ Tep sa mi začal zrýchľovať. Rukou a hláškou: „Pani profesorka, máme tu problém.“ Sa snažím dovolať pomoci.
„Áno? Čo sa stalo??“ pýta sa profesorka.
„Viete, ja chcem napísať ten list na ADK a nie je tu Word, alebo som si ho nejako nevšimla (Samozrejme, že tam nie je! Veď nie som slepá! Doplním si v duchu) a akosi to tým pádom nemám kde spraviť.“ Snažím sa byť čo najslušnejšia, i keď najradšej by som im tam tú ich pripravenosť poriadne vytmavila...
„Ukážte...“ a už aj mi paprčami šahá po myške.. (od PC). Chvíľu kliká ako divá, a nakoniec len sucho konštatuje: „Máte pravdu, asi tu vôbec nie je nainštalovaný.“
„ČOOOŽEEE???“ neveriacky sa pýtam v duchu a zároveň vyvaľujem okále na profesorku, ktorá sa čudne usmieva. „Snáď si zo mňa robí srandu?“
„No, skúste to takto, možno to pôjde.“ A cez pravú myšku a Nový mi na plochu praští nový wordovský dokument, otvorí ho a čuduj sa svete, ono to fakt funguje..
S vydýchnutím ďakujem a už aj začínam s úpravou a štylizáciou mojej fiktívnej žiadosti do zamestnania.
Po nejakých 15 minútach to mám, takže to posielam priamou cestou do tlačiarne. Vstanem od stola a šprintujem rovno k tlačiarni. Odtiaľ si odnášam ešte teplý list naspäť k stolu.
Sadám na prdel a papier odkladám na kopu s technickým názvom: „Hotové“. Chytám myš, že to zruším a hups. Ďalší problém.
Myš nefunguje, jednoducho si zamrzla, len tak..
„Sviňa jedna.. Čo si myslí?“ Rozčuľujem sa v duchu a snažím sa ju presvedčiť o tom, že to najlepšie, čo môže v danej chvíli urobiť je spamätať sa a začať fungovať.
Po takých 5 minútach sa vzdávam. Myš vytrvalo ignoruje moje úpenlivé prosby a šťavnaté nadávky, a tak s úzkosťou v hlase opäť volám dozor. Tento raz to vyhrala iná profesorka. Už vidím ako sa ku mne rúti. Reku čo jej poviem?? Rozmýšľam.
„Áno?“ spýta sa ma.
„Viete, mne akosi zamrzla myš. A nič som s ňou nerobila, len som ju chytila a voilá nešla..“ vysvetľujem svoj problém.
„Pustite ma k tomu nech sa na to kuknem..“ hovorí. A ja sa už aj pakujem zo stoličky a ona zasadá na moje miesto. Xi, okolie sa začne nenápadne zaujímať o situáciu – ešte aj dvojití agenti FBI a KGB by sa mohli, čo sa nenápadnosti týka, prísť vyškoľovať ku nám.
Profesorka sa zatiaľ snaží spojazdniť myš – no neúspešne. Kliká, krúti, búcha, stáča nejaké klávesy na klávesnici, nič, proste myš nás má na háku.. Začínam byť z toho mierne nervózna, predsa len, ešte mi chýba povytláčať nejaké doklady a a moju 3 a pol hodinovú prácu nemám uloženú, takže je to celkom fasa pocit. Dosť! Už to nemôžem vydržať a rovno navrhujem riešenie.
„A keby som si zapojila svoju myš?“ pýtam sa. Profesorka dvihne zrak a kuká sa na mňa ako na ufóna.
„Ako? Vašu? Veď, tá nejde, ale ...“ kokce.
„Ja mám ale svoju vlastnú z domu.“ a už aj hrabnem do kabelky a vyťahujem myšku.. profesorka zatiaľ vyvaľuje oči a rozkašle sa od prekvapenia. Hodnú chvíľu prebieha zrakom zo mňa na myšku a späť.. Nenachádza vhodné slová. Nuž sa snažím zmierniť jej prekvapenie a navrhujem, či by sme ju nemohli skúsiť zapojiť.
„No, dobre.. Zapojiť..“ Otáča PC a ja, ako odborník cez CP, už aj prehadzujem kábliky.
Chvíľa napätia. Nedýchame.. Myš sa načítava – to viete ten zázrak vedy a techniky, ešte stále neprišiel na to, že má novú myš. Nič, nereaguje.
„A do kelu..“ Hladina adrenalínu v krvi sa začne opäť nebezpečne dvíhať.
„To treba chvíľu počkať.“ Upokojuje ma profesorka.. Nuž teda čakáme.. A po chvíli to skúšame znova.
„Sláva, ono to funguje!“ ocením našu snahu a opäť zasadám na stoličku..
Snažím sa nerušene pokračovať v práci.. Dotlačím si všetky potrebné veci, usporiadam ich, a niekoľkokrát sa v nich prehrabem, či som náhodou niečo niekde nezabudla.
Popri tom robím odborného poradcu okoliu, a tiež sa sama snažím dopracovať k nejakým tým číslam, čo sa výsledkov týka.. No, nie je to žiadna sláva, vzhľadom na to, že každému vyšlo ničo iné, takže bude haluz, keď nám dajú z toho výsledky. No nevadí.. nejako sa to spraví..
Dvanásť hodín. Do uplynutia časového limitu mi zostáva ešte hodinka. Sledujem tváre okolo mňa – všetci sa potia a ako som už spomínala vyššie v učebni to vyzerá jak na arabskom trhu. Odovzdávať ešte nechcem, zdá sa mi to skoro. Príliš skoro...
No, dobre.. Je pol jednej, a situácia sa už začína pomaly ukľudňovať, aj keď niektorí sú na tom stále biedne...
„Amidala, čo keby si už odovzdala? Nech môžeme odovzdať aj my ostatní.“ Zakričí na mňa spolužiačka.
„Veď toto je tvoja parketa, tak by si mala otvoriť dnešné kolo odovzdávania.“ Smeje sa.. Veru účto - to je moje..
„Dobre. Tak teda poďme na to.“ chytám do rúk všetky papiere, že sa presuniem ku katedre a slávnostne odovzdám svoju prácu. Neskoro. Spolužiak bol rýchlejší. „
„Ale no toto.“ Znesie sa na jeho hlavu vlna kritiky.
„Ako si to mohol našej Amidale spraviť?“ pýtajú sa zo smiechom.
Konečne prichádzam na radu aj ja.. Prepočítajú papiere, zapíšu si čas. Samozrejme mám aj technickú otázku.
„A tú myš si môžem zobrať? Nebude to vadiť, keď tá školská nešla?“ pýtam sa. Pánovi profesorovi, teda poslednému z trojčlenného dozoru, vypadne pero z ruky.
„A ako vy ste mali vlastnú myš?“ pýta sa ma v úžase.
„Áno, to viete, tá sa pokazila.“ Vysvetľujem.
„Tak áno, môžete, keď je Vaša.“
A už aj idem na miesto, pobalím si perá, myšku a hodím ich do kabelky. Lúčim sa zo spolužiakmi a zaželám im veľa šťastia. Blížim sa ku dverám, keď ma ešte stopne komisia.
„A prosím Vás, ako Vás to vlastne napadlo priniesť si vlastnú myš?“ spýtajú sa ma v očakávaní. Vydýchnem si, lebo už ma začala pokúšať myšlienka, že niečo nie je v poriadku.
„Uff.“ Pomyslím si a s úsmevom odpovedám.
„To viete, pani profesorka, nás ešte minulý týždeň vyškolila, že máme pobrať z domu čo sa dá, keď to náhodou nebude fungovať, lebo na hodinách sa to stávalo často. Nuž som si ju ráno pribalila k veciam.“
„Teda musím Vám povedať, toto som teda ešte na maturitnej skúške nezažila.“ Hovorí profesorka.
„No vidíte. Ja som pripravená na všetko. Tak teda, dovidenia.“ Rozlúčim sa a odchádzam so smiechom preč, sprevádzaná pohľadmi dozoru..
Po písomke bola naplánovaná hromadná akcia v „Smere“ takže hor sa tam.. Postupne sa sme sa tam zliezali ako šváby na pivo...
Tak to bola môj prvý maturitný predmet. No, dúfam, že s výsledkom budem spokojná.
P.S.: výsledky zatiaľ nemáme, ale profesorka, ktorá to opravovala, nám už oznámila, že z tohtoročných štvrtákov prešli z praktickej skúšky z odborných predmetov všetci.
Komentáre
šmankote! :)
Nateraz som skončil pri stati,ktorá končí zvolaním..ČOOOŽE?
Zajtra dočítam zbytok,musím niečo urobiť s hladom :)
Inak, Omegu nepoznám :(
:)
Inak Omega, to je taký blbý ú
tovný program, stále sa tam nieco kazi a tak.. ale tak pri dobrej vôli sa da robit aj s tým a nie je problém
aha..takže je blbý
Nuž,nech tie ústne dopadnú najsamlepšie ako len môžu,k tomu ti dopomáhaj pani menom Vedomosť :)
tak nejako..
ona si ťa
:) v to dúfam...
ale tak.. prezili iní, aj ja prezijem.. spravili iní, nuz spravím aj ja.. :)
tak nech strach
Dobrú noc prajem :)
amidalka precitam si az zajtra...
Dakujem za prejavenú dôveru...
Dobrú noc a sladke sny.. ;)
no ekonomia...
2 Radkio
snazila som sa... to vies malá satisfakcia, za dlhsiu pauzu..
aj ked teraz pred maturama, bude tusim dalsia, bo sa mi ucit treba... :D
2 lourdes
xi.. Obchodná akadémia, to istí..
a diki..
dobrá si :o)
2 mili
ja este výsledky nemám, tie zistím az v pondelok (28.5.) totizto máme sa vsetci nasáckovat do skoly a povedia nám vysledky a niektorí ostanú a maturujú a niektorí, teda aj ja, pojdu stresovat domov..
inak drzím zajtra palce nech Ti to vyjde... ;)
ja mám este pár dní na ucenie, tak sa to budem snazit vyuzit, aj ked sa mi tak strasne nexce.. no nic to..
Odpoveď
2 mili :)
xi.. no pokial viem, tak mi máme v pomôckach zákony tiez, takze hádam pohoda...
pekný zvysok vecera..