Dohodli sa, že v sobotu poobede príde a pomôže jej s testmi. V pondelok mala totiž skúšky.
Sobota. Bolo pekne. Slnko svietilo - vonku 25°C. Zrazu sa ozvalo zatrúbenie – prišiel... Najprv jej poukazoval auto – ešte ho nevidela. Vošli do domu. Všetci boli momentálne mimo – na záhrade. Izbu mala na poschodí. Sadli si za stôl. Najprv jej odovzdal veci, ktoré doniesol. Nejaké DVD,... Odbehla zapnúť počítač.
Sedeli za stolom, on jej podával testy, ktoré mala vypracovať a popri tom jej rozprával zážitky z piatku...
„Toto máš zle,“ povedal, „veď ako to môžeš spraviť takto?“ Škrtal jej chybu...
„Ešte raz mi to, please, prečítaj,“ povedal.
„Bože, ja to musím vidieť,“ oznámil jej keď to znovu prečítala. Vstal a prešiel okolo stola. Stal si za ňu a nahol sa. Mal oblečenú košeľu a rifle... Keď sa nahol – košeľa ju jemne hladila po vlasoch... Mal príjemný, ale nevtieravý parfum. Potichu si čítal otázku – zatiaľ sa opájala jeho blízkosťou. Olizla si pery. Pravou rukou prechádzal po papieri, ukazujúc si text – druhú jej však položil na plece... Postupne sa kĺzala okolo krku, miznúc vo výstrihu...Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Ruka sa z papiera presunula na jej bradu – pery sa spojili v bozku. Postavila sa – rukami mu prešla po hrudi. Posunul sa dva kroky dozadu – sadol si na okraj postele – a stiahol si ju na kolená.
„Toto by sme asi nemali,“ hesla medzi bozkami. Nachvíľu si ju odtiahol a pozrel jej do očí.
„Potrebuješ to,“ nachvíľu sa odmlčal, „a ja tiež.“ Vyzliekala ho pomaly – akoby jeho šaty boli len obalom z cukríka...
Svet okolo nich sa stratil – ostali sami. Niekde v priestore buchli dvere – rodičia prišli zo záhrady... Nič. Len to vystupňovalo všetky pocity. Ocitla sa na chrbte. Vlasy mala rozložené okolo tela. Jemne ich nadvihol a pobozkal – pritiahla si jeho tvár.
„Čo naše kamarátstvo?“ spýtala sa potichu.
Hlava mu klesla na priehlbinku pri krku – jemne ho bozkával.
„Akože čo? Stále si moja naj..“ nadvihol sa a uškrnul sa.
„Posteľová priateľka.“ Chcela ešte niečo povedať, no jeho pohľad ju umlčal.
...
„Počúvaš ma vôbec? Veď už pred sto rokmi som sa ťa opýtal, čo by si v reále spravila keby si dostala takúto situáciu.“
Pozrela mu do očí. „Šak rozmýšľam, nie? Nemôžem hneď trepnúť nejakú blbosť...“ usmiala sa.
V duchu sa však zháčila nad predstavou, ktorá ju nachvíľu oddelila od reality – je to len zo stresu, alebo je v tom niečo viac?
Komentáre