Amidala

 

 

   Bol teplý letný večer. Mohlo byť tak osem hodín... Čakala na dohovorenom mieste.. 3 minúty, 4,... Upútal ju zvuk bŕzd. Strieborná Fábia práve odbočila na cestu a pomaly sa približovala. Bol tam len inštruktor. Rýchlo sa premenili. Podala mu preukážku a zatiaľ si nastavovala sedadlo, zrkadlá,...

„Okej,“ povedal, „naštartujeme a môžeme vyraziť.“

 Už mala za sebou nejaký ten počet hodín, takže to nebol problém. Trasa bola vždy tá istá – najprv sa doviezť do mesta, prejsť zopár križovatiek a potom na cvičisko.

   „Tu zastavíme, pôjdem otvoriť bránu, potom tam pomaly vojdite.“ Povedal a rýchlo vystúpil.

Brána sa zo škripotom otvorila... Zatočila volantom a na 1 pomaly prešla cez otvorenú bránu dovnútra. Ich pohľady sa však na krátky okamih stretli – rozpoznala to aj v tej tme – osvetľovali ich len zapnuté stretávacie svetlá. Teraz si prejdite zopár krát svalom pomedzi tyčkami a parkovanie.

   Svalom dopredu, dozadu, zacúvať do garáže, obísť to a hajde na pozdĺžne... Takto asi zo 3 krát... Bola už bola skoro tma, takže veľa toho nebolo vidieť. Zrazu predkom auta vrazila do kužeľa... Rýchlo pribehol a postavil ho. Nastúpil. „Tu treba byť opatrný.. Aj na skúške radšej si tam len zacúvaj a potom sa nevyrovnávaj lebo z toho musí niekto ďalší vyjsť. Dobre, skúsme to ešte raz...“ Pustila spojku a auto zahrkotalo.. Spravila ďalší okruh a pristavila sa pri parkovacom mieste. Zaradila spiatočku – auto šlo stále dopredu. Ale ono to nefunguje. Siahol na páku – párkrát ňou zadrmal a bolo to.

„Teraz si to skúsme spolu“  – chytila páku do ruky.

„Nie tak pevne, treba sa s ňou maznať“ – jeho ruka pristála na jej.

   Spolu zaradili spiatočku. Ruky boli stále na páke... Uvoľnila spojku a auto cúvalo. Pozrela sa naňho – olizla si pery. V tom momente skočil na brzdu – hodilo ich dopredu. Motor ostro zaprotestoval – jednoducho skapal. Ich ruky boli stále na sebe... Druhou ju pohladil po vlasoch – pritiahla si jeho tvár...  Odtrhli sa od seba – on si posunul sedadlo úplne dozadu, ona si mu sadla obkročmo na kolená...  Okná boli stiahnuté a dnu sa votrel závan vetra – vlasy jej začali poletovať okolo hlavy – zasmiali sa. Cítili sa ako malé deti, ktoré sú prvý raz samé doma. Navzájom nešetrili bozkami a dotykmi. Mala oblečené kapri gate – takže nastal menší problém – hravo ho však zvládol a plnou rýchlosťou sa vyrútili na cestu...

   Zo snenia ich vytrhol zvuk trúby rozliehajúci sa pred bránou – zaužívaný signál na otvorenie brány... Rýchlo si presadla a narýchlo sa upravili.. Naštartovala a pohli sa k bráne, zastala opodiaľ on vystúpil a otvoril – bol to jeho kolega.

   Pozdravili sa, zažartovali... Ona zatiaľ čakala v aute, snažiac sa uhladiť si zovňajšok. Nastúpil a pohli sa smerom k bráne – vyšli a vydali sa do ulíc... Na konci sa odviezla domov – tak to bolo vždy. A rozlúčili sa bozkom.

   Všetky jazdy už mala naplánované, takže sa spolu na jazde už nestretli. No v deň skúšok ju privítali jeho usmiate oči. Testy zvládla... Nasledovalo cvičisko... Kým čakala, kým na ňu príde rad ucítila ako niekto stojí za ňou – dookola bola hŕstka ľudí v četne skúšajúceho policajta. Spustila ruku, ktorou si práve prehrabávala vlasy... Prsty sa im dotkli – chémia fungovala dokonale – striasla sa.

„Držím ti palce,“ povedal jej, „toto by si mala zvládnuť na jednotku.“

   Obzrela sa, no už žartoval s ostatnými, ktorý už mali zvládnuté cvičisko...

 

P.S.: Vodičský preukaz v ten deň získala.