(toto je pre Teba – Spyro)
Z PC sa ozvalo to typické „You have a message, master.“ – jemne sa pousmiala, ešte stále ju bavilo, keď jej správu na ICQ ohlásil Igor od Draculu..
Hawk: Čau.
Hawk : Tak ako?
Čerešňa: Ale dá sa, aj keď musím ešte dokončiť, nejaké veci.. A ty?
Hawk: Ale. Nudím sa nejako.. Nechceš ma prísť rozveseliť?? Aspoň si trochu oddýchneš...
Čerešňa: Hmm.. Ja by som aj prišla, ale.. Ako by som ťa mohla rozveseliť?
Hawk: Noo.. niečo by sa našlo.. napríklad.. mám celkom veľkú posteľ.. Mohli by sme si poležať a „pokecať“.. Čo ty na to?
Čerešňa: Sorry zlato, ale na to TY nemáš gule! Keby som prišla, aj tak by nič nebolo (zas by som kecala ja..) A nebudem plytvať benzínom.. :D
Hawk: Však prídi a uvidíme, kto čo má (a na čo).. Ty máš vždy len kopu rečí a písmenok.. Tak? Máš na to aby si prišla?
Čerešňa: Mám, len čo Ti na to povedia Vaši? Xi, obávam sa, že nebudú nadšený...
Hawk: Išli k známym.. Neviem sa ťa dočkať..
Čerešňa: To má byť VÝZVA??? Hmm??
Čerešňa: Nerada prehrávam.. A keď už hrám, tak VŽDY chcem vyhrať!!
Hawk: Takže hra sa začína.. Uvidíme kto z koho... Aj keď pochybujem o tom, že sa tu ukážeš..
Čerešňa: Za 10 minút som tam.. Len či mi aj otvoríš...hmm?
Hawk: ANO!!!
Čerešňa: A nezabudni vymyslieť, o čom budeme kecať...
Čerešňa: See you later, darling.. ;)
Čerešňa: Maybe.. :D
Pousmiala sa, vypla ICQ a následne aj počítač.. Zo stola zhrabla telefón, doklady a dala ich do kabelky. Jej nohy smerovali do kúpeľne – pretrela si pery leskom a prebehla hrebeňom po kučerách (dnes jej vydržali akoby zázrakom celý deň).
„Oco? Potrebujem si ísť na chvíľu von, môžem si zobrať auto?“ zakričala zo schodov.
„A kam sa ženieš o pol siedmej?“
„Zabudla som, že ešte treba niečo s tým projektom dokončiť.. Len to nemá net... Veď ja som za nejakú hoďku späť.“
„Dobre. Dávaj si pozor a hlavne choď opatrne a POMALY.“
„Jasné... veď ja vždy jazdím podľa predpisov.. Čaute..“ vošla do šatníka.
Rýchlo si natiahla tenisky – v tom sa jej totižto šoférovalo najlepšie.. Zobrala kľúče, už bola na odchode, keď tu zrazu.. Otvorila dvere do chodby.
„A kde sú doklady od auta?“ zakričala hore schodmi..
„Mám ich v dokladoch.“ Odpovedala mama.
Rýchlo ich zobrala a vyšla.. Otvorila bránu a nasadla..
Naštartovala – na hodinách svietilo 18:32. Usmiala sa. Ešte mám dobrých 7 minút. To tam dojdem aj pešo, pomyslela si.. Zaradila spiatočku a vycúvala. Zavrela bránu a hajde do tmy – pretože dedinské osvetlenie zase raz nefungovalo.. Dostala sa na hlavnú.. Pridala plyn – auto súhlasne zamraučalo – preradila... Práve bola na rade jej obľúbená pesnička (ešte aby nie, keď si CD napaľovala sama) – automaticky pridala hlas a stiahla okná. Na najbližšej križovatke odbočila doprava. Smerovala na sídlisko – cesta viedla cez park, ktorý pôvodne tvorili 2 celky porastu. V súčasnosti však, ostala už len jedna časť – predsa len, zeleň musela ustúpiť novej bytovej výstavbe. Zamyslela sa – dvojpodlažný byt – to by bolo pre mňa..
Hodila blinker a prudko zbrzdila – skoro minula odbočku k panelákom. Prešla pár metrov – v tmy sa vynorila postava s telefónom. Z telefónu sa jej ozvala Paris Hilton – volal.
„Áno?“ ohlásila sa.
„Tak ako? Už si na ceste? Či si si to nebodaj rozmyslela?“ ozvalo sa.
„Miláčik, práve stojím za odbočkou pri zastávke.“ Postava s telefónom zastala a dvihla hlavu. Preblikla diaľkovými.
„Už si si ma všimol?“ spýtala sa.
„Jo. Poslušne hlásim, že ťa vidím“ aby svoje slová potvrdil zamával.
„Ideš tam stepovať do rána? Alebo si nastúpiš? Hmm..?“ pýtala sa ďalej. Postava sa pohla smerom k autu – cvakla zámka a otvorili sa dvere. Nastúpil.
„Čauko.“ Pozdravil – zložila.
„Tak kadiaľ teraz?“
„Pôjdeš rovno a pri poslednom vchode zastaneš – akurát je tam voľné.“ Auto sa pohlo.
„Nebodaj si neveril, že prídem?“
„Musím povedať, že ešte stále som si nie istý či si tu.. Vieš, pôvodne som myslel, že si ako vždy žartovala..“
„Tak prečo mi teda išiel naproti?“
„Keby náhodou, že sa mýlim..“ Bez väčších problémov zaparkovala. Vystúpili. Poobzerala sa – no, parkovanie sa dalo,.. Ale ako sa odtiaľto dostanem, to už vidím trochu horšie..
„Pozerám, že parkovať zvládaš.“ Ozval sa..
„Jo, len netuším ako sa odtiaľto dostanem. No, hádam na niečo prídem.. respektíve prídeme.. Xi, možno mi s tým pomôže tvoj foter.“ Zasmiala sa.
„Tak, a kam teraz?“ spýtala sa, keď už stáli na chodníku.
„Hneď tento prvý vchod. A naši sú momentálne niekde na oslave a pán boh vie, kedy sa uráčia vrátiť, tak moc by som sa na nich nespoliehal.“ a otváral dvere..
...
„Tak toto je moja izba.“ Povedal a odstúpil.
„Nech sa páči, ráčte vstúpiť, vaše veličenstvo.“ Usmiala sa a vkĺzla do izby.
„Ahoj.“ Pozdravila asi štrnásťročného chlapca sediaceho za počítačom.
„Hmm.. Nazdar. Kruci! To nie.. No veď počkaj!“ dočkala sa odpovede. Spýtavo sa otočila na drahého..
„Daj si odpich, mám spoločnosť.“ Zavelil starší brat.
„No to určite. Teraz sa hrám. A navyše nespomínam si, že by si sa zmienil pred našimi o tom , že budeme mať spoločnosť. Takže byť tebou, ma nechám na pokoji.“
„Zlatino? Mala by som návrh. Čo keby si nás s bratom nechal tu a ty si si zatiaľ pustil nejaký dobrý film v obývačke?“ navrhla so smiechom.
Chlapča stlačilo „pause“ a otočilo sa. Modré kukadlá – trochu modrejšie ako má jeho brat – sa zabodli do jej čokoládových. Mierne sa usmial.
„No, znie to zaujímavo, myslím, že by sa to dalo.. Ale myslím, že s vami dvoma mi bude lepšie.. Čo keby sme si zahrali karty? Alebo nejakú hru?“ žmurkol na brata, ktorý len nemohúco prevrátil očami.
„Hmm.. tak hru by si rád? A čo na to povieš ty?“ spýtala sa druhého z bratov.
„Ja som myslel, že si pokecáme...“ povedal potichu. Podišla k nemu a chytila ho za ruku.
„Miláčik, nebuď smutný, na rozhovor ešte bude času. Teraz sa zahráme s tvojím bračekom – nech má radosť. O.K.??“ počas toho ho ťahala na posteľ.
„Pre teba všetko.. Aj keď nie som si istý, či sa mi práve chce robiť animátora štrnásťročnému sopliakovi.“ Načož „štrnásťročný sopliak“ vyplazil jazyk a pribehol k nemu a zvalil sa naňho.
„Daj mi svätý pokoj..“ skríkol naňho a snažil sa ho dostať zo seba.
„Ale no tak detičky. Dnes žiadne bitky.“ Naoko ich prekárala.
„Takže? Spomínal si, že máte karty, však??“ opýtala sa..
„Takže? Spomínal si, že máte karty, však??“ opýtala sa..
Mladý okamžite vyskočil a v mihu sa vrátil aj s balíčkom sedmových kariet. Druhý z bratov prevrátil očami. Zobrala karty a vybrala ich z obalu.
„Takže, čo zahráme? Sedmu? Farára?..“ pýtala sa.
„Bože, bolo mi toto treba? Sedmu..“ povedal. Pozrela sa mu do očí..
„Takže vyzliekacia sedma. OK.“ Obom naraz padla sánka od údivu.
„No čo pozeráte? Nebodaj máte strach?“ pýtala sa a začala si odkladať prstene s hodinkami.
Sadli si na zem do kruhu. Zamiešala karty a každému rozdala po 4 karty.
„A upozorňujem Vás. Hrám preto aby som vyhrala.“ Ešte oznámila na úvod.
Prvé kolo – vyhrala. Drahý sa musel rozlúčiť s mikinou. Druhé kolo – zábava začínala. Pretože brat bol oblečený v domácom – to jest len tričko. Takže musel prvý s kožou na trh. Tretie kolo sa blížilo do finále – drahého tričko putovalo do kúta. Hra sa stávala vzrušujúcejšou..
Ďalšie kolo sa dostalo do finále – zhodila tepláky..
Sedeli už len v spodnom prádle. Drahý mal boxerky. Jeho brat bol na tom lepšie – boxerky a jedna ponožka. A ona? Ružová podprsenka a k nej ladiace nohavičky a samozrejme doplnené „ružovými čižmičkami“ alias ponožkami..
„Ja som skončil.“ Oznámil drahého brat a hodil karty do stredu.
„Prečo?“ spýtali sa.
„Už nemám nič, čo som ochotný vyzliecť.“ Odpovedal a všetci sa začali bláznivo smiať. Postavila sa a snažiac sa tváriť vážne riekla:
„V tom prípade, musíš odísť. Toto je miestnosť len pre hráčov.“ Kukla na drahého.
„Hráš?? Alebo sa tiež vzdávaš?“ a významne pozrela na posledný kúsok oblečenia, ktorý mu zostal na tele.
„Nikdy. Hrá sa ďalej!“ načiahlo sa za kartami – zamiešal ich a rozdal ďalšiu partičku.
„A čo mám zatiaľ robiť ja?“ pýtal sa brat, ja keď už bol na odchode.
„No, myslím, že pôjdeš do obývačky a pustíš si TV, ak chceš, tu sú nejaké DVD, tak si niečo vyber.. My sme ešte neskončili.“
Konečne zostali sami. Hra mohla začať naplno...
Prvé kolo – prehrala. Ponožka išla dole a už aj putovala na hromadu vecí..
„Tak to nie.. Pekne obidve..“ rozkázal.
„Ty si rátal každú zvlášť.. Ja budem tiež.. a Basta!“ no po ďalšej hre ju nasledovala aj druhá.
Tretie kolo. „Tak do tretice všetko dobré.“ Povedal so smiechom.
„Tak ty takto?“ smiala sa po ďalšej prehre.. Natiahla sa k nemu a otočila sa mu chrbtom. „Rozopni mi háčiky.. Prosííím..“ začala maznavo. Pritiahol si ju. Rukami jej rozopínal podprsenku a perami jej medzi tým blúdil po ramene. Jemne jej ju stiahol a poslal na známe miesto. V mihu sa mu vyšmykla a sadla si na pôvodné miesto.
„No, neviem neviem, ako sa teraz budem sústrediť..“ povedal a do očí sa mu vkradol nezvyčajný lesk..
„Nemusíš sa sústrediť.. Veď ja sa nenahnevám, ak vyhrám.“
Posledné kolo. Raz mal bod jeden raz druhý. Karty sa postupne míňali a stav bol zatiaľ vyrovnaný – 30 : 30. V hre zostali posledné 2 Esá, každé za 10 bodov..
Na ruke jej ostala červená sedmička – hodil tam svoju poslednú kartu – vedomý si jej víťazstva.
„No tak už to tam hoď. Na čo čakáš?“ pýtal sa jej, keď stále držala kartu v ruke.
„To vieš, chcem si ten pocit vychutnať.“ A hodila kartu na kopu. Chvíľu sa na seba dívali.
„No tak bude to?“ pýtala sa a pohľadom zablúdila k boxerkám.. Postavil sa, mrkol na ňu a dvoma rýchlymi pohybmi sa zbavil posledného kúska. Olizla si pery.
„Spokojná?“
„Nie!“
„A to už prečo? Čo by si ešte viac chcela? Veď už si nemám čo vyzliecť.“ Tiež vstala a podišla pred neho. Ruku mu položila na hruď a pomaly prechádzala prstami nadol – až kým neucítila, to po čom túžila..
„Ty nie,“ zvodne zašepkala, „Ale ja áno. Ale ak nechceš,..“
„Chcem.“ Rýchlo jej skočil do reči, a už aj ju začal zbavovať nohavičiek – podarilo sa.
„Brzdi miláčik!“ capla ho voľnou rukou. „Ešte stále neviem, čo vlastne chceš.“ Pustil ju.
„Brzdi miláčik!“ capla ho voľnou rukou. „Ešte stále neviem, čo vlastne chceš.“ Pustil ju.
„Nevieš?“ pýtal sa ale rukami si ju začal priťahovať.
„Chcem teba! Chcem ťa odkedy som ťa prvý krát uvidel.. Túžim ťa bozkávať po celom tele.. Chcem cítiť tvoje pery... Chcem ťa..“ ďalší dôvod umlčala bozkom.
Jazykom mu nenáhlivo prešla po perách. Pritiahol si ju bližšie – no pery zostali naďalej zovreté.. Ruku vrátila na pôvodné miesto – súčasne mu láskala pery aj úd. Pootvoril pery – neváhala, pustila Ho a ovinula si jednu ruku okolo jeho krku a druhú mu zaborila do vlasov. Vášnivý francúzsky bozk – vychutnávali si ho. Nevnímala, že sa presunuli k posteli.
Dopadla do perín on na ňu – zachytil sa rukami a ostal nad ňou naklonený. Pre zmenu začal s bozkom on – rukami mu prechádzala po tele (páčilo sa jej, keď mala voľné ruky a mohla sa dotýkať mužského tela.). Netrvalo to dlho – kľakol si nad ňu. Prstami mu pošteklila semenníky. Rýchlim trhom jej odtiahol ruky a dal jej ich za hlavu – vzdychla.
„Hmm.. Takže, teraz, trochu dominantnosti?“ povedala mierne chrapľavým hlasom, keď ich stále držal v železnom rozvretí.
„Áno. Alebo si proti?“ Na znak odpovede pokrútila hlavou.
„Výborne. Teraz si ťa vychutnám, kúsok po kúsku...“ sklonil hlavu nižšie – takmer sa dotýkali nosmi.
„Uvidíš, bude sa Ti to páčiť.“
„Aaach..“ vykĺzlo jej z pomedzi pier, keď sa jazykom dotkol jej brady. Nezostalo to však len pri tom – kĺzal sa nižšie. Nasledovalo hrdlo – hlavná tepna. Mierne sa striasla a na chrbte jej vyskočili zimomriavky – toto jednoducho milovala. Tento jednoduchý dotyk ju vedel rozpáliť.. Chvíľu len tak chodil jazykom hore dole po pulzujúcej tepne – občas nasledovaný horúcim dotykom pier.
Dosť. Postupoval ďalej – cieľ bol jasný – prsia, ktoré ho lákali od kedy ho tak podlo chcela zbaviť ostražitosti. Bradavky mala napnuté – radosť dotknúť sa ich. Prisala sa na jednu z nich – bol ako malé dieťa, akurát to by do hry nezapojilo jazyk. Po chvíli sa začal venovať druhej.. Tie isté pohyby, tie isté pocity..
Mierne sa odtiahol. Vyhľadal jej pohľad, v ktorom horela túžba, túžba po ňom. Bez prerušenia očného kontaktu sa vrátil k „práci“. Pustil jej ruky a ťahal ich za sebou..
Nižšie, nižšie... Horúcim dychom jej spaľoval pokožku. Bruško – chvíľu sa maznal aj s ním – najprv lenivo pokrýval okolie bozkami a vzápätí nečakane prudkým bozkom zaútočil na jeho stred. Kým sa ústa venovali brušku, ruky naďalej pokračovali v láskaní jej pŕs. Doľahli k nemu jej stony – nestačilo mu. Chcel viac, chcel ju počuť kričať..
Dalo sa to len jediným možným spôsobom. Miernym tlakom jej naznačil, aby roztiahla nohy. Poslúchla – vtisol jej ľahký bozk. Bola nádherne horúca a vlhká. Prudko vydýchol – v slabinách pocítil slastnú bolesť miešajúcu sa s túžbou – najradšej by do nej vnikol okamžite.
„Nie. To nemôžeš.“ Hovoril si v duchu..
„No tak, vzchop sa chlape.. Nemysli na to a čiň sa..“ povzbudzoval sa a zatiaľ je nenáhlivo lízal – ako keby bola sladký cukrík, a on sa snažil dostať k čokoláde vo vnútri.. Nechal jazyk aby do nej vkĺzol – bokmi mu vyšla v ústrety.. Jej vzdychy už pravidelne vypĺňali priestor okolo nich. Obaja cítili, že sa nezadržateľne blíži k vrcholu – pridal na usilovnosti. Čoskoro počul svoje meno.
Opäť sa vrátil hore a vlhkými bozkami zasypával jej krk..
„Chcem ťa.“ Povedala, keď sa trochu upokojila. A rukami mu okamžite zablúdila k Nemu. Cítila jeho horúčosť a tvrdosť – prešla po Ňom rukou. Raz, dva.. – kde tu mierne zatlačila, zrýchlila, spomalila... Pre zmenu zas vzdychal on..
„Dosť.. Už nemôžem..“ protestoval. Vedel, čo by sa stalo, keby neprestala a to nechcel..
„Chcem ťa..“ zopakovala svoju žiadosť, ktorá tento krát nezostala bez odozvy.
Pritlačil sa panvou k jej – rukou Ho nasmeroval na správny smer. Najprv prenikol len kúsok, no cítil, že ho chce tak veľmi ako on ju..
„Bože to je nádhera.. Veď ja sa chovám ako neskúsený mladík..“ pomyslel si a tvrdo prirazil.. Rukami ho objala okolo krku, čím len potvrdila, ich zámery.. Už sa nemiernil.. tvrdo prirážal.. Pohyby naberali na intenzite.. Ich vzdychy sa ozývali po izbe..
V okamihu keď cítil, že sa blíži orgazmus, pozrel jej do očí – pozerala sa naňho.. Vyvrcholil s posledným prirazením tesne po nej - svet sa s ním zatočil a pocítil náhlu úľavu a uspokojenie.
Vyčerpane klesol na ňu, hlavu si oprel o jej hrdlo.. Po chvíli sa však spamätal, jemne sa z nej stiahol a ľahol si na chrbát ťahajúc ju k sebe..
„Bolo to super zlato.“ Zašepkala po chvíli, pobozkala ho na hruď a privrela oči..
...
Ležali vedľa seba na posteli. Hlavu mala položenú na jeho ramene – rukou jej jemne pohládzal vlasy. Zazvonil jej telefón.
„No, kde si? Povedala si, že za chvíľu si späť a už je deväť.“
„Za pol hodinu som doma. Museli sme jednu celú časť prerobiť, pretože to nejako nepasovalo do kontextu..“
„Aha. Dobre. A dávaj si pozor.“
„Jo.“ Zložila. Naklonila sa nad neho - pobozkala ho na pery.
„Musím ísť..“ A vstávala z postele – zachytil jej ruku.
„Zopakujeme si to niekedy?“ spýtal sa.
„Áno. Ak tak veľmi chceš, tak si to môžeme zopakovať za chvíľku. Aspoň vieš, že sa mi to bude páčiť... Ale najprv vstaň a napíš mi, že mám prísť. A ponáhľaj sa, pretože net si zapnem len na chvíľku.. A ak to nestihneš, tak,“ to už sa usmievala, „budeš znovu odkázaný na „ručnú prácu“ osamote.“ v momente otvoril oči a posadil sa.
Slnko už zapadlo, ale z vonku ešte stále bolo relatívne vidno. Z počítača sa ozvalo tiché zaťukanie – prihlásila sa.
Pretrel si oči. Vstal a sadol si za počítač. Myšou klikol na jej meno a vyskočila tabuľka so správou. To teda bol sen - pomyslel si, pritiahol si klávesnicu a napísal:
„Čau. Tak ako?“
Komentáre
amidala, konecne som sa dala do citania tejto dlhsej poviedky a
2 Coko
A s tým písmom niečo príležitostne spravím.. ;)
šmankote,to je ale dlhé .)
Hello Teide.. :)
a s tou TV je to DES..
Pekný zvyšok dňa..
Hi amidala
Teide :))
inak kedy bude to sľubované písané slovo, hmm??
Amidala..v pondelok,nech nejem! :)
Hurá...
:)
:)