Túto tému s názvom: Bolo to na neuverenie! sme dostali v škole ako zadanie na slohovú prácu s podtitulom "Rozprávanie". Tak posúďte či sa mi to podarilo..
...
Bolo pondelkové ráno. Dnes som vstávala skoro. Bol totiž môj deň s veľkým D. Vyskočila som z postele. Na môj vkus bolo síce skoro, ale bolo to potrebné.
„Nemôžem predsa meškať, aj tak už mám dosť nervov.“ Povedala som si v duchu a namierila som si to do kúpeľne.
Raňajky som tak, ako každý pracovný deň, úspešne odignorovala. Aj tak som nebola schopná do seba dostať ani kúsok. No dobre. Tak som si dala trochu čokolády, ale keď ja ju tak milujem.
Na skúšky ma odviezol otec. Cestu som poznala, ešte včera sme sa tam boli s inštruktorom previezť. Ešte som si narýchlo opakovala otázky z konštrukcie.
Pol ôsmej. Všetci netrpezlivo čakáme pred bránkou. Niektorí úspešne zakrývajú napätie cigaretkou, iní sa zase snažia dopátrať významu niektorých „zákerných“ dopravných značiek.
Bolo pol deviatej, keď konečne dorazil policajt.
„O chvíľu sa to začne.“ pomyslela som si. Bola som naučená, veď celý víkend som nerobila nič iné, len testy a to niekoľkokrát. Ešte aj kamarát mi niektoré veci vysvetľoval spôsobom typu: „Asi, že je to 5 m pred prechodom a nie za, veď keď toho chodca prejdeš, tak asi nezastaneš a nepôjdeš si ho odfotiť.“
„Na túto vetu asi nezabudnem.“
Inštruktor nás hneď na úvod ubezpečil: „Nebojte sa, toto nie je náčelník, toto je len jeho menovec a je dobrý, ale má rád svižnú jazdu.“ „Uff.“ Vydýchla som si. Aspoň niečo mi vyšlo..
Rozdal nám testy. Prešlo 20 minút. Stojíme vonku – niekto na zdravotnej cigaretke, niekto len tak na čerstvom vzduchu. Výsledky – teraz alebo nikdy.
„Tak vážení. Celkovo neuspeli traja muži a jedna žena.“ Oznámil výsledky. Moje Ja sa otriaslo. Pozrel sa totiž mojim smerom. A začal ich vymenovávať. Blažene som sa oprela o sedadlo. Bola to moja spolusediaca.
„Tak tí čo neuspeli si môžu ísť dať poldeci.“ Ozval sa šéf, ako sme ho volali, z kuchynky susediacej s miestnosťou.
Išlo to hladko. Ešte sme napísali konštrukciu. Mala som ľahké otázky – čo sú brzdy a čo je spojka. Jednoducho ako hovorím: „No problem.“
Presunuli sme sa na cvičisko. Nasledovala prvá časť praktickej skúšky – svalom dopredu, slalom dozadu a pozdĺžne cúvanie.
Pre istotu som ešte položila zdrvujúcu otázku môjmu inštruktorovi: „A keď neprejdem cvičiskom, tak testy už nebudem znovu opakovať, však?“
Rasťo na mňa so smiechom pozrel: „Bóže, ty by si stále len testy chcela písať. A toto pre teba nemôže byť problém, veď ti to vždy išlo, až na ten jeden zvalený kúžeľ.“
„Ale nie, ja len, že som šťastná, že som spravila tie hlúpe testy, vieš, ako som sa na ne klepala?“ povedala som a sadla do autíčka – milovanej Fábie.
„Ups.“ Rýchlostná páka zase robila problémy. „Čo teraz?“ prebleslo mi v mysli. Zatrúbila som. Okamžite pribehol zistiť, čo sa stalo.
„Nejde mi to! Čo mám s tým robiť?“ pýtala som sa. Ruky sa mi klepali. Nervozita – to je proste moje.
„Jednoducho tým takto pomykáš a je to.“ A skutočne bolo to tak. Pozdĺžne parkovanie – zvládnuté. Slalom pomedzi tyčky – zvládnuté. A teraz hor sa na jazdu po meste.
Trasa bola jasná: z Bulváru ku HyperTescu, tam bola výmena a späť. Na rad som sa dostala až okolo pol dvanástej. Predo mnou bolo asi 7 ľudí – z toho policajt vyhodil asi 5.
Sadla som si za volant. Naštartovala a pohla sa. Hodilo nás dopredu a motor zhasol.
„No a čo teraz?“ spýtal sa inštruktor. Oblial ma studený pot. Pozrela som sa na kontrolky. „No jasné. Ja som ale blbec.“ Pomyslela som si. Nenapadlo ma totižto odistiť si ručnú brzdu. Nevadí. Ide sa ďalej. Ďalší problém sa vyskytol pri nemocnici. V podstate som odbočila dobre až na to, že polovica auta blokovala hlavnú cestu, lebo som sa nemala kam zaradiť.
„No toto ste neurobili veľmi múdro. Čo keby išla sanitka? Kam by ste sa jej vyhli?“ ozvalo sa zozadu. „Och bože!“ zaúpela som. „Teraz ma určite vyhodí.“
„Na budúce si na to dávajte pozor.“ „Tak nie. Idem ďalej.“ Cesta ubiehala bez problémov. O postupe k cieľu ma priebežne informoval policajt. Zišla som dolu kopcom.
„Teraz pôjdete rovno.“ Ozvalo sa.
„Mmm..“ vydala som zo seba. Prešla som križovatku.
„Smerovku nepoužívame?“ ozvala sa pripomienka.
„Mmm..“ zamrmlala som. Myseľ opäť myslela na to najhoršie: „Tak teraz ma určite vyrazí aj s dverami.“
„Pôjdete rovno.“ Ozval sa ďalší pokyn. „Zas ma to minulo.“ Prešli sme ďalší kus cesty. Zastala som na svetelnej križovatke. Mala som ísť po Predmestkej ulici až ku Hyper Tescu.
„Vy musíte asi dobre zarábať, že?“ ozvalo sa.
„Ja? Ja ešte nezarábam.“ odpovedala som.
„Tak to rodičia budú mať z Vás ozaj radosť.“ Povedal. Inštruktor sa chechtal vedľa mňa. Mne to vtipné teda neprišlo.
„Prečo?“ spýtala som sa.
„No, už desať minút jazdíte na dvojke. A auto má viac rýchlostí. Tak čo keby sme si skúsili zaradiť teraz aj troječku a ísť aspoň tou päťdesiatkilometrovou rýchlosťou?“ povedal posmešne.
„Dobre.“ povedala som, ale moja myseľ zase rozmýšľala nad tou hamletovskou dilemou: „Vyhodí, či nevyhodí? To jest otázka.“ Blikla zelená a ja som sa pohla.. Jednotka, dvojka, trojka.. a čuduj sa svete aj štvorka.
„No vidíte, že to ide.. A auto to prežije..“ zasmial sa policajt.
„Teraz choďte až k Tescu. A tam si vyberte nejaké miesto medzi dvoma autami a zaparkujte mi tam..“
„Dobre.“
Samozrejme vybrala som si to najvhodnejšie miesto. Priamo medzi škodovkou a úplne novým JEEP-om. Nuž som si nadišla, že zacúvam.
„No teda. Trúfnete si na cúvanie? To ste zatiaľ jediná.“ Povedal obdivne policajt. A tak si veselo cúvam. Kontrolujem zrkadlá. Pozriem do spätného a čo nevidím: Fabia je v JEEP-e.
„A dočerta.“ Zanadávala som v duchu.. Ale našťastie som to včas zbadala.. Všetci v aute sa neveriacky kukli dozadu, či som skutočne nabúrala. Ale nie. Podišla som dopredu a zacúvala správne.
Chcela som vystúpiť – s tým bol problém, pretože tam bolo tak 20 cm z jednej a 20 cm z druhej strany priestoru, ale nakoniec sa to podarilo. Vymenili sme sa. Sadla som si dozadu k policajtovi.
Pozrel sa na mňa a povedal: „Máte to.“
„Ďakujem.“ Povedala som celá šťastná.
Bolo to na neuverenie, ale vodičské oprávnenie som v ten deň získala. Teda nie doslovne, pretože bolo treba ísť vybaviť formality, ale bol to super pocit. „Bože naozaj som to zvládla.“ Vravela som si v duchu a tešila som sa ako malé dieťa..
Teraz sa na tých príhodách dobre zabávam, aj keď vtedy mi to také vtipné neprišlo. A najlepšie je, že policajt bol vlastne náčelník, ale to som sa dozvedela až keď už šoférovala iná dievčina.
Komentáre
super
Ani na moment som
Malazaba
Teide :)
:) no,hlavne že ho máš
jj :)